Prečo som koordinátorka pomoci predobro.
Ak by som mala predstaviť a zodpovedať otázku, prečo som koordinátorka pomoci predobro, musela by som si prejsť celým životom, aby som Vám to zodpovedala.
Už moje ranné detstvo ma naučilo, že život nie je o hraní a zábave. Mala som milujúcu rodinku. Mamička, ocinko a starí rodičia boli pre mňa mojím všetkým. Ale žial môj milovaný ocinko začal holdovať alkoholu, v podnapitom stave bol na mňa a moju mamičku agresívny. Pamätám si, ako mi mamička kázala čakať pri bráne domu. Stála som tam trasúc sa od strachu, kým sa mamičke podarí újsť pred jeho zlobou. Takto sme často utiekali k mojim starým rodičom.
Keď som mala 10 rokov sa osud môjho ocka spečatil pádom na chodník, následne ktorého umrel.
Pri správe otcovej smrti som sa cítila pokojná, že už strach nikdy v živote nezažijem.
Ale život šťastného dietaťa sa rýchlo skončil, keď ochorela moja milovaná mamička. V roku 1996 sme ešte netušili čo je to Scleroza multiplex za chorobu.
Dnes to už poznám veľmi dobre. Moja maminka sa postupom času stávala mojim dieťaťom. Postupne ju choroba pripravila úplne o všetko. Na začiatku prešla pomocou barlí, neskôr už vôbec. Ja som sa o ňu starala. Moje sny, že sa stanem učiteľkou nemčiny a francúzštiny sa rozplynuli. Mojou povinnosťou sa bolo starať o svoju milovanú maminku.
Keďže bola moja maminka invalidná dôchodkyňa, nikdy sme nežili v luxuse. Skromnosť a pokora bola veľkou časťou nášho života.
O mamičku som sa starala takmer 15 rokov. Posledných 8 rokov bola už mamička ležiaca, bezvládna. Nosila som ju v náručí zo spálne do obývačky, alebo do vane, až do chvíle, kým sme nedostali stropný zdvihák, ktorý som po mamičkinej smrti darovala pre predobro.
Ja som od detstva silná alergička, po ockovej smrti sa začal kaziť zrak. Opatera maminky mi k tomuto pridala silné bolesti chrbta, krčnej chrbtice. Po nociach sa často budím, že mi tŕpnu ruky, pichá chrbát.
Dúfam, že som nezdedila chorobu mojej mamičky, lebo mnoho ľudí ma potrebuje a hlavne moje milované 4 ročné dieťa.
Počas rokov s maminkou, trápenia o jej zdravie, bezmocnosť ma naučili, že chudobný človek na Slovensku neprežije bez pomoci ľudí. A keď je ten človek chorý, je tu úplne odpísaný.
Cítim povinnosť bojovať za ľudí, ktorí trpia. Bojovať za ich životy, za ich krajšie dni. Viem, čo je to živorenie, preto chcem, aby sa aj vďaka mojej práci, žilo ľuďom o niečo lepšie.
Je veľkým pohladením duše aj jeden úsmev od človeka, ktorému niekedy pomôže aj jedno pekné slovo.
Život je najvyššou školou života, ja som za svojich necelých 39 rokov zažila viacej trápenia a bolesti ako si vie niekto predstaviť.
Keď nám nehádže polená pod nohy Covid, tak niečo iné. V júli som dostala možnosť ako dobrovoľníčka pracovať v domove dôchodcov v mojom rodnom meste. Bola to náročna práca, ktorú som milovala. O seniorov som tam sa starala s láskou a oddanosťou.
Žial chrbtica a príšerné bolesti donútili zájsť k doktorke, ktorá má okamžite vypísala na PN a zakázala akokoľvek namáhať chrbticu.
Nielenže som stratila mojich milovaných seniorov,ale aj príjem. Budem musieť vyžiť dočasne mesačne z necelých 60 eur ( Prídavok na dieťa a peniaze za marodku od Úpsvar)
Chýbajú mi moji seniori, lebo mi nahrádzali mojich starých rodičov a rodičov.
Veľkú silu však dáva predobro. Keď som objavila ich inzerát na Faceboooku, ihneď som kontaktovala Ilonku Damborskú a ponúkla jej do daru zdravotné pomôcky po mojej mamičke a tiež svoju pomoc a spoluprácu s predobrom.
Vo chvíli, keď som sa stala koordinátorkou pomoci, som vedela, že som našla svoje skutočné poslanie.
Našla som si skvelú prácu, úžasných chránencov predobro, nové kamarátky. Dovolím si povedať, že všetci predobráci sme ako jedna rodina.
Tá neskutočná sila, ten elán, s ktorým píšem príspevky, mi dali takú hnaciu silu, ako nikdy nič v mojom živote.
Mamička mi umrela 4.júna 2019, s jej stratou som sa dodnes nevysporiadala.
Vďaka predobru som sa kúsok povzniesla a vykročila ďalej.
Teraz už viem, že ma nepotrebuje len moje dieťa, ale mnoho ľudí. Že môj život našiel zmysel v pomáhani.
Ďakujem, že som súčasťou tohto krásneho projektu – www.predobro.sk
Ak by sa ma niekto opýtal po čom túžim teraz, odpovedala by som jednoducho. Nikdy som nechcela nič extra, nenosím luxusné oblečenie, pracujem na mobile, nemám kvalitný notebook, nemám vodíčak, či auto. Prajem si jedine mať zdravie a by som nemusela živoriť. Prajem si, aby ľudia netrpeli a boli všetci zdraví a šťastní.
Prikladám Vám link na reportáž z Reflexu, v ktorej sme ešte spolu s maminkou.
S úctou Heni